Drahí priatelia,

Jürgen Habermas, známy (nie kresťanský) nemecký filozof, nie veľmi dávno ohromil svojich obdivovateľov vyhlásením: “Kresťanstvo, a nič iné, je prvotným základom slobody, svedomia, ľudských práv a demokracie, znakov západnej civilizácie. V súčasnosti nemáme inú možnosť [okrem kresťanstva]. Stále žijeme z tohoto zdroja. Hocičo iné sú len postmoderné reči.”

V tomto najnovšom Liste pre Európu by sme vám v súvislosti s týmto výrokom radi znova poskytli niekoľko základných myšlienok o spirituálnom rozložení nášho kontinentu.

Ďakujeme vám a prosíme vás, aby ste pomáhali šíriť slovo. Ostávame s pozdravom,

Tím Európy pre Krista vo Viedni

 

“Cudzí prvok alebo korene – kresťanstvo v Európe”

(skrátená verzia prejavu kardinála Christopha Schönborna na “Recepcii sv. Michala” v Berlíne 12. septembra 2012)

Vážené dámy, vážení páni,

Aká budúcnosť nás čaká? Nás - európanov, Európsku úniu? Nie je vidno náznaky búrky a krízy? Dokáže projekt európskej integrácie prekonať tlaky, ktorým je vystavený a ktoré zrejme ešte zosilnejú? Ja vám na tieto otázky celkom iste nedokážem dať odpoveď. Radšej vám skúsim predložiť na zváženie zopár myšlienok o vzťahu medzi kresťanstvom a týmto európskym projektom.

Už čoskoro príde čas, keď väčšina európskej spoločnosti povie kresťanom: Vaše hodnoty nie sú našimi hodnotami. Nepatríte k nám! Nestalo sa medzičasom kresťanstvo v sekulárnej Európe cudzím prvkom? To isté kresťanstvo, ktoré bolo vždy jedným zo základných koreňov európskej identity – alebo ešte stále je? Kresťania, ktorí berú svoju vieru vážne, sa čoraz viac cítia odsúvaní nabok. Áno, dokonca diskriminovaní. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) so sídlom vo Viedni, vytvorila špeciálny úrad pre dohľad a dokumentáciu prípadov diskriminácie voči kresťanom v krajinách OBSE. Evidujú ich už viac než dosť.

Je čoraz viac oblastí, v ktorých mieri “hlavný prúd” iným smerom, než kresťanstvo. Ak hodnotíme posledných 40 rokov, nevyhnutne musíme prísť k záveru, že kresťanstvo sa čoraz viac stáva okrajovým. Podľa mňa je to triezva diagnóza. Keď v roku 1974 rakúska vláda socialistickej strany pod vedením premiéra Bruna Kreiskyho začala pracovať na legalizácii potratov, vzbudilo to rozsiahlu verejnú diskusiu, ktorá viedla k hlasovaniu v parlamente a k referendu. Keď sa istý novinár premiéra spýtal, či si myslí, že rakúski občania by mohli mať problém s takzvaným “konečným riešením”, ten odpovedal: “Viem si predstaviť, že veľmi, veľmi nábožní ľudia by s tým mohli mať problém.” Znelo to, ako keby títo ľudia boli “veľmi, veľmi” zvláštni. Kreisky to vtedy nemusel myslieť ako urážku. Ale určite to také bolo. Hlasovanie bolo veľmi tesné: 93 hlasov proti 88 v prospech “konečného riešenia”. Referendum za ochranu života malo veľkú podporu, ale efekt neprinieslo. A až do dnešného dňa žiadna vláda nedokázala zaviesť vtedy sľúbené “sprievodné opatrenia”, ktoré mali zlepšiť ochranu života.

Pripadá mi ešte tragickejšie, že Kreisky povedal, že odpor voči potratom pochádzal od “veľmi, veľmi nábožných ľudí”. Argumenty, ktoré použili odporcovia, neboli ale vo svojej podstate náboženské, aj keď pochádzali primárne od kresťanov a Cirkvi na čele s kardinálom Königom, a boli motivované hlbokou vierou. Išlo najmä o rozpoznanie a právnu ochranu ľudského života, inými slovami: základné ľudské právo. Pápež Benedikt XVI. toto presne vystihol vo svojej reči v nemeckom parlamente 22. septembra 2011. Čo je dôvodom toho, že, ako povedal, “za posledné polstoročie nastala dramatická zmena situácie”? A pokračoval: “Myšlienka prirodzeného zákona je dnes vnímaná ako zvláštne katolícke učenie, o ktorom sa nepatrí diskutovať mimo katolíckeho priestoru, takže sa človek cíti už skoro trápne, keď má toto slovo čo i len spomenúť.”

Od sedemdesiatych rokov tento vývoj neustále pokračuje tým istým smerom. Po tom, čo sa zrušila právna ochrana počiatku života, rovnaký osud hrozí aj ochrane konca života. Diskusia o eutanázii sa neúprosne šíri do čoraz viacerých európskych krajín. Rakúsko je (zatiaľ?) v dobrej pozícii, stále tu vládne všeobecná zhoda názorov proti eutanázii a v prospech zakladania hospicov. Za to vďačíme najmä silnému odkazu kardinála Königa, ktorý len niekoľko týždňov pred svojou smrťou vyslovil vetu: “Ľudia by mali zomierať na rukách iných, nie rukou iných.” Ale ako dlho odolá táto rakúska zhoda názorov tlakom z európskeho “hlavného prúdu”?

Je kresťanstvo v Európe, v rámci tohoto zdanlivo nezastaviteľného a neodvrátiteľného vývoja, na nezadržateľnom ústupe, keďže podniká jedno záchranné opatrenie za druhým? Oddaní kresťania sa cítia byť čoraz viac v menšine. V rôznych etických výboroch sú so svojimi názormi stále častejšie považovaní za “podradných”.

Myslím, že sme sa ešte dostatočne nezamysleli nad tým, čo táto marginalizácia znamená pre kresťanskú identitu v dnešnej sekulárnej Európe. Ako ďaleko môže zájsť politický kompromis, ktorý sa “ohýba” podľa parlamentnej väčšiny? Určite v mnohých legislatívnych materiáloch existuje priestor pre kompromisy. Ale pápež Benedikt v nemeckom parlamente poukázal na to, že “v základných otázkach práva, ktoré sa zaoberajú dôstojnosťou ľudskej osoby a dôstojnosťou ľudstva, princíp väčšiny nestačí.”

Ako upozorňuje sv. Pavol, pokušenie “pripodobňovať sa tomuto svetu” (Rim 12,2) sa stáva čoraz silnejším. Strácame potom silu odporovať a odvahu byť alternatívou. Pokus o integráciu “kresťanských hodnôt” do pravidiel sekulárnej spoločnosti väčšinou zlyháva na tom, že veľká časť Cirkvi je už taká sekularizovaná, že je ťažké rozoznať tieto hodnoty od sekulárneho sveta naokolo. Ježiš povedal: “Ak soľ stratí chuť... už nie je na nič.” (Mt 5,13). Toľko diskutované slová pápeža Benedikta o “de-sekularizácii” sú v priamom protiklade k “sekularizácii” Cirkvi.

Paradoxne, “de-sekularizovaná” Cirkev je oveľa lepšie pripravená otvoriť sa svetu tak, ako to zamýšľal 2. Vatikánsky koncil: “Otvára sa svetu, nie aby ako inštitúcia s mocenskými nárokmi získavala ľudí pre seba, ale aby ich viedla k sebe samej”, pretože takto ich vedie k Bohu.

Táto “de-sekularizácia” určite neznamená zrieknutie sa všetkého inštitucionálneho, skôr prináša možnosť stať sa slobodnejším pre samotnú podstatu kresťanstva, evanjelium a jeho svedectvo. Najmä v sekulárnej spoločnosti má veriaci slobodu, vložiť do hry svoje presvedčenie. Nemal by však byť príliš citlivý a náročný.

A predsa sú skutky presvedčivejšie ako slová. Možno my kresťania musíme viac veriť tomu, že nezištný a nesebecký skutok viery často dosiahne viac než tie najzávažnejšie legislatívne opatrenia. V posledných desaťročiach nebol asi nikto taký presvedčivý, ako Matka Terézia z Kalkaty. Vo veľmi bolestivom zápase za ochranu života našla jedinú presvedčivú odpoveď: “Nezabíjajte ich! Zverte ich mne!”

Cudzí prvok alebo korene Európy: kresťanstvo. Neskrýva sa v mnohých sekulárnych kritikách kresťanstva aj skrytá túžba po autenticky žitom kresťanstve? Hlboko vnútri vieme, či už sme sekulárni alebo veriaci, že tu sú nosné korene Európy. K tomuto odcudzenému kresťanstvu sa však môžeme priblížiť iba za cenu vlastného obrátenia. A to je celoživotný proces.

Ďakujem vám za pozornosť.

 

Celý text (v nemeckom jazyku) môžete nájsť na tejto adrese: http://www.erzdioezese-wien.at/edw/erzbischof/reden/0/articles/2012/09/12/a28096/