Drahí priatelia a európski kresťania,

Prinášame vám zhrnutie kapitoly “Living Within the Truth: Christian Mission in the New Order of the World” (“Žiť v pravde: Úloha kresťanov v novom poriadku sveta“), ktorú napísal arcibiskup Charles Chaput do knihy „Exiting a Dead End Road. A GPS for Christians in Public Discourse“ („Východisko zo slepej uličky. GPS pre kresťanov vo verejnej debate“). Túto knihu vydalo vydavateľstvo Kairos Publications vo Viedni.

Vo svojom príspevku denverský arcibiskup vysvetľuje, prečo odluka cirkvi od štátu neznamená radikálnu sekularizáciu verejného života.

Ponúkame vám zhrnutie, celý príspevok si môžete stiahnuť tu.

Ďakujeme vám, že podporujete kresťanskú Európu a že sa za nás modlíte!

Váš tím Európy pre Krista

 

Demokracia vs. relativizmus: Prečo radikálny sekularizmus ohrozuje našu spoločnosť? (Arcibiskup Charles Chaput)

Dve najväčšie klamstvá dneška sú, že kresťanstvo malo relatívne malý význam pri vývoji západnej civilizácie a že západné hodnoty dokážu pretrvať aj bez zakotvenia v kresťanských morálnych princípoch. Západná civilizácia sa nedá chápať mimo dvadsiatich storočí kresťanského kontextu, v rámci ktorého sa vyvíjala. Človek, ktorý nepozná svoju históriu, nepozná sám seba. Človek, ktorý zabudol, kým je, sa dá ľahko manipulovať. Naša spoločnosť je od svojho vzniku kresťanská a jej prežitie závisí od toho, či pretrvajú kresťanské hodnoty. Naše základné princípy a politické inštitúcie sú založené vo veľkej miere na morálke evanjelií, kresťanskom videní človeka a vládnutia, a na ľudskej dôstojnosti. Ak odstránime Krista, odstránime jediný spoľahlivý základ našich hodnôt, inštitúcií a spôsobu života. V dnešnej dobe sa dejiny Cirkvi a historický odkaz západného kresťanstva odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Ak však budeme ľahostajní k našej kresťanskej minulosti, nedokážeme ubrániť naše súčasné hodnoty a inštitúcie.

Relativizmus sa stal civilným náboženstvom a verejnou filozofiou Západu. V našom pluralitnom modernom svete chce spoločnosť zabezpečiť, aby žiadny jednotlivec alebo skupina nemali monopol na pravdu a aby všetky kultúry a vierovyznania boli rešpektované ako rovnocenné. V praxi však vidíme, že bez viery v pevné morálne princípy a transcendentné pravdy sa naše politické inštitúcie a jazyk stávajú nástrojom v službách novodobého barbarstva. V mene tolerancie sa snažíme tolerovať tú najkrutejšiu netoleranciu. Rešpekt voči iným kultúram prináša znevažovanie tej našej. Učenie “ži a nechaj žiť” sa používa na ospravedlnenie toho, že silní žijú na úkor slabých. Potraty, zabíjanie novorodencov, eutanázie, výskum na embryách a eugenické pokusy smerujú k eliminácii slabých, invalidov a starých ľudí. Bez ukotvenia v Bohu alebo vyššej pravde sa naše demokratické inštitúcie veľmi ľahko môžu stať zbraňami proti slabým a proti našej vlastnej ľudskej dôstojnosti. Ľudské práva sú od Boha a štát by mal existovať, aby chránil práva človeka a napomáhal mu v rozvoji, nikdy sa však nemôže stať zdrojom týchto práv. Keď si štát neoprávnene privlastní túto výsadu, dokonca aj demokracia sa môže stať totalitnou, ak vôľa mocných a silných vytvorí právo na elimináciu slabých.

Kresťanské hodnoty, ktoré najviac provokujú sekulárny Západ, sa týkajú potratov, sexuality a manželstva muža a ženy. Tieto hodnoty vyjadrujú pravdu o ľudskej plodnosti, zmysle a osude. Vo svete, ktorý sa nás snaží presvedčiť, že Boh nie je potrebný a že ľudský život nemá žiadnu prirodzenosť ani význam, sú tieto pravdy podvratné. Toto je kultúra smrti. Cirkev sa stáva cieľom útokov, pretože podporuje život a je vnímaná ako neúprosný a nebezpečný heretik nového poriadku sveta. Cirkev sa nazýva aj veriacou komunitou odporu. Je potrebné nazývať veci skutočnými menami. Musíme bojovať proti zlu, ktoré vidíme. Ak o niečom tvrdíme, že tomu veríme, musíme tomu aj skutočne veriť. A potom to aj dokazovať svedectvom našich životov. Presvedčení o pravdách Kréda musíme horlivo žiť podľa týchto právd, milovať podľa týchto právd a brániť ich, dokonca aj za cenu vlastného nepohodlia a utrpenia. Dvadsiate storočie nám ukázalo, že nič nie je zadarmo. Boh, v ktorého veríme, tak veľmi miloval svet, že poslal svojho Syna, aby zaňho trpel a zomrel, a žiada aj nás, aby sme žili odvážne a obetavo podľa vzoru, ktorý nám ukázal Ježiš Kristus.

Slobodní ľudia, akými kresťania naozaj sú, nemôžu zostať slobodnými bez náboženského presvedčenia a jeho hodnôt. Odluka cirkvi od štátu nemá znamenať radikálnu sekularizáciu verejného života. Pojem „sloboda vierovyznania“ je dosť obmedzujúca myšlienka, ktorá sa v dnešnej dobe často používa. Naši predkovia však vôbec nezamýšľali vytesniť vieru z verejného života. Chceli zabezpečiť občanom slobodu žiť svoju vieru verejne a dôrazne a na svojom náboženskom presvedčení chceli postaviť základy spravodlivej spoločnosti. Náboženská sloboda zahŕňa právo kázať, vyučovať, zhromažďovať sa, organizovať a angažovať sa v spoločnosti a jej záležitostiach verejne, či už ako jednotlivci alebo spojení v spoločenstvách viery. Toto je „slobodné praktizovanie“ viery.

 

Plné znenie textu v anglickom jazyku môžete nájsť tu.

Text arcibiskupa Chaputa je príspevok k publikácii „Exiting a Dead End Road. A GPS for Christians in Public Discourse“ („Východisko zo slepej uličky. GPS pre kresťanov vo verejnej debate“) (2011, Kairos Publications, upravili Gudrun a Martin Kugler). Túto knihu si môžete objednať v elektronickej alebo tlačenej podobe – popis a podmienky nájdete tu.