Milí priatelia,

 

Náboženstvo je pre kultivovanie nášho svedomia nenahraditeľné. Príspevok, ktorým kresťanská viera môže utvoriť etický základný konsenzus v rámci spoločnosti, je videný dokonca  aj filozofmi a politikmi, ktorí nie sú cirkvám blízko. Francúzsky prezident Sarkozy pri príležitosti pápežovej návštevy v jeho krajine, napríklad, použil výraz „pozitívna laickosť“, aby tak charakterizoval vzťah medzi cirkvou a štátom.

 

Rovnako existujú krajiny, kde sa voči verejným prejavom kresťanstva bojuje masívne, niekedy až zákerne: V Maďarsku bola vážne mienená diskusia o možnom zákaze vyzváňania kostolných zvonov. V Anglicku spoločnosť “British Airways” po dlhom súdnom konaní dostala právo zakázať zamestnankyni nosiť krížik okolo krku. Túto egyptskú ženu už prepustili, pretože nechcela skrývať svoju vieru na pracovisku.

 

Tento a iné prípady “kristianofóbie” v Európe nám ukazujú, aké dôležité je porozumieť vzťahu medzi náboženskými obcami a štátnou autoritou, a rozhodne ho chrániť podľa náboženskej slobody. Nasledujúci text urobí príspevok k tejto téme.

 

Váš tím Európy pre Krista

 

P.S.: vďaka za vašu každodennú modlitbu za kresťanskú Európu!

 

- * - * - * - * - * - * - * - * - * - *- * - * - * - * - *- * - * - * - * - *- * - * - * - * - *- * - * - *- * - * - * - * - *- * - * - *- * -

 

O „laickosti“ a jej nepriateľovi, laicizme

 

Etienne Rosset

 

Výraz “laickosť” sa týka vzťahu politiky a náboženstva: poukazuje na princíp oddelenia svetského a  cirkevného, štátu a náboženstiev.

 

Podľa princípu laickosti sa politici zaväzujú nezasahovať do náboženských záležitostí (ako sú ustanovenie predstavených – biskupov, imámov, rabínov – alebo formulácia dogiem alebo zvolanie zasadaní). Na druhej strane náboženské autority sa zaväzujú nezasahovať priamo do politickej oblasti. Princíp laickosti chce pomôcť občanom mať rešpekt voči náboženstvám a na druhej strane potvrdiť rešpekt veriacich smerom voči politickým inštitúciám. Ignorancia v tejto veci alebo dokonca nedostatok rešpektu každej zo sfér je porušenie princípu laickosti.

 

Avšak rozlišovanie – áno, dokonca oddelenie – politických a náboženských inštancií nevylučuje vzájomné rady, chápanie sa a dohodu. Náboženské inštancie majú možnosť konzultovať s politickými autoritami a naopak.

 

Takto “laickosť” ustanovuje princíp fungovania inštitúcií. S tým prichádza nestrannosť k náboženstvám: nesnažia sa byť náhradnou antropológiou alebo dokonca teológiou. Laickosť nie je nositeľom určitej antropológie. Laickosť nevynáša rozsudok nad náboženstvom alebo ateizmom, ale je charakterizovaný nestrannosťou a vzájomným rešpektom náboženských a politických inštancií. Je prostriedkom, nie účelom. Jej účelom je sloboda, či už v náboženskom alebo v nenáboženskom poli.

 

Kto vymyslel laickosť, ak nie muž menom Ježiš, ktorého kresťania volajú Kristus alebo Mesiáš? Evanjeliá nám hovoria: “Daj cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie”(Mt. 22,21; Mk. 12,16 and Lk 20,25). Inde Ježiš hovorí Ponciovi Pilátovi: “Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta” (Ján 18, 36).

 

Pred ním rozlišovanie medzi politikou a náboženstvom bolo nepredstaviteľné, pre Židov rovnako ako pre Grékov a Rimanov. Tak ako dogmatizmus je nepriateľom dogiem, laicizmus je nepriateľom laickosti.

 

Ak klerikalizmus, ktorý dovoľoval kňazom politickú funkciu (ako to bolo obvyklé v minulosti), predstavuje porušenie princípov laickosti, tak dnes sledujeme ohrozenie laickosti z druhej strany: Laicizmus produkuje militantný ateizmus, ktorý sa vnucuje do politických inštitúcií. Vytvára ateistický myšlienkový systém, ktorý požaduje exkluzívnu platnosť a uznanie politikou. Jeho idea neutrality ja založená na požiadavke ateizmu – takže zaberá antropologickú pozíciu hneď od začiatku, a teda stáva sa nelojálnym voči skutočnému princípu neutrality. Namiesto toho laicizmus prepadá stále viac akoby istému typu misionárskej horlivosti. Laicizmus nerešpektuje náboženskú neutralitu politických inštitúcií. Vyzdvihuje laickosť do absolútna, a z toho dôvodu ignoruje hierarchiu prostriedku a účelu.

 

Laicizmus je viac-menej monoteizmom skrz negáciu. Odmieta myšlienku jediného Boha. Popiera prvý princíp (z ktorého všetko pochádza) a poslednú príčinu (ku ktorej všetko smeruje). Avšak neprotirečí proti zbožňovaniu nejakej hviezdy v šoubiznise alebo v športe. Laicizmu v žiadnom prípade nevadí zbožňovanie peňazí, slobody a moci, ktoré sa stávajú náhradnými účelmi, ak je náboženstvo udúšané. Nevyhýba sa týmto moderným formám polyteizmu, pretože vie, že sú márnivé.

 

Klerikalizmus rovnako ako laicizmus sú oponentmi laickosti: Oba demonštrujú politickú moc a náboženskú inštitúcie ako rivalov v boji za rovnaký účel. Neuvedomujú si, že politické je veľmi odlišné od náboženského. Klerikalizmus sa pýta rovnakú otázku, akú sa už apoštoli spýtali: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?” (Skutky apoštolov 1, 6). Laicizmus sa vyrovnáva s inou sférou; Herodes popravuje tých, ktorých pokladá za oponentov (Mt. 2, 1-18). V porovnaní s laicizmom a klerikalizmom, laickosť nie je stranícka.

 

Kresťanská kultúra, zdroj európskeho rozumu.

 

Pozrime sa na umelecké a architektonické dedičstvo v Európe alebo na princípy, ktoré vytvárajú základ pre západné zákony. Ak sa niekto odvoláva na rozum európskej kultúry, nemôže vynechať kresťanskú kultúru. Nevedie nás princíp rovnakej dôstojnosti každej ľudskej bytosti k židovsko - kresťanskému mysleniu a ku kresťanskej antropológii? Či to niekto akceptuje alebo nie, oficiálne alebo neoficiálne: európske krajiny sú impregnované v kresťanskom dedičstve. Popieranie tohoto odhaľuje buď slepotu alebo ignoranciu, zlý zámer alebo predsudok – a s tým nepriame narušenie laickosti.

 

Toto dedičstvo nás robí „trpaslíkmi na ramenách obra“, dedičmi nazhromaždeného bohatstva, za ktoré dnes nesieme zodpovednosť, a na ktorom treba pracovať, aby mohlo byť odovzdané ďalším.